žubrienka

Nedávno som sa zeregistrovala na stránku facebook.com a ešte stále som vo fáze prvotného nadšenia. Je to ideálny timekiller, našla som tam ľudí, o ktorých som už pár rôčkov nepočula a takmer vždy je tam niekto,s kým sa dá fajn pokecať.

V podstate je to celé založené na tom, že si človek vytvára zoznam, do ktorého si pridáva svojich priateľov a tým získa prístup k ich profilu, informáciám, fotkám,... a tu sa blíži morálna dilema. (Ktorá samozrejme onedlho, keď budeme úplne bez plynu, vykurovania a teplej vody, bude úplne trápnou banalitou) Dostala som totiž pár žiadostí o "priateľstvo" od ľudí, ktorí do tej kolonky skrátka nepatria. Že aký problém? Ja viem, stačí kliknúť na "ignorovať" a je to. Lenže, vlastne neviem ...príde mi to akési "blbé", poslať niekoho takto dočerta. Je to pár mojich bývalých spolužiakov z obdobia základnej školy, z časov, ktoré by som rozhodne neoznačila za tie šťastné v mojom živote. S odstupom rokov už samozrejme väčšina trpkosti zmizla a nepekné spomienky nahradili skôr veci príjemné. Ale priatelia?

Ľudia sa menia. Aj ja som sa zmenila. Zo zakomplexovaného dievčaťa hltajúceho jednu knihu za druhou, ktorému sa ľudia, ktorí dnes žiadajú o "priateľský azyl" smiali za všetko od nosenia okuliarov, cez školu, oblečenie až po postavu. Myslím, že všetky moje pocity nedokonalosti, ktoré sa sem-tam objavujú a aj relatívne nízka úroveň sebavedomia, prílišné nároky na seba, .... nepreháňam, myslím, že všetko to pramení z tej doby, aj zo slov týchto ľudí. Keby som si u každého z nich dokázala spomenúť aspoň na jedno príjemné slovo adresované mojím smerom, už sú dávno v mojom zozname.

Prečo ich nepošlem dočerta? Som taká hlúpa alebo slušná? Na jednej strane chcem, aby videli, že nie som tá "trapoška v okuliaroch", že mám kopec priateľov, viem byť vtipná, mám svoj život a som nad vecou. Na druhej strane sa vo mne prebúdza žiačka, čo ich chce mať čo najďalej od tela. Cítim, že sa musím rozhodnúť. Možno pre malú osobnú pomstu, dôkaz, že mám navrch, možno pre druhú šancu a demonštráciu dospelosti, možno pre zbabelosť a možno len priveľa rozmýšľam a z nich sú dnes úplne iní ľudia. Škoda len, že nie moji priatelia.