Preberám ťa ako hrach
od červených motívov,
hľadím tvoj hlas nežne v dlaniach
nerelevantné,
večer chodíš za inou.
Póry mi za tebou kričia,
rezonuješ v ozvenách,
noci synapsie ničia,
oči visia na dverách.
Tak dlho ťa vnímam,
puzzle zapadlo až dnes,
Ty si to, čo ku mne strádam,
súčasnosti zlatý rez,
chvenie z melódie tela,
z vône, čo je nezvestná,
ba aj z bozkov, ktoré nemám,
poblúdenosť povestná.
Zatiaľ ma len sem-tam necháš
topiť sa ti v očiach nahá.
Cyklicky umierať je sotva krásne,
o to viac, ak som len premenná.
Komentáre