žubrienka

HLÚPOSTI

Nevedela som, čo cítim,

kým si nevyriekol: "Idem preč."

Už viem, že "milujem ťa"

mi ty nikdy nepovieš.

Tak v hlave sa mi motáš stále,

keď vstanem, keď si líham spať.

A hlúposti zdajú sami samé,

hlúposti, že máš ma rád.

Tak som ťa milovala, až som zabúdala žiť.

Teraz žijem tak, že zabúdam milovať.

Mám pero, v ktorom niet chuti žiť.

S tebou sa byť nedá a ani sama nechcem sniť.

Raz niekto vypátra kým som

pod nánosom bežnej ľudskej špiny.

Ak nie ty, tak snáď niekde niekto iný.

Bol raz jeden motýľ,

on ešte nedotkol sa kvetu.

Tak strašne chcel, on túžil

ochutnať sladkosť peľu jeho.

Bezcitné dieťa odtrhlo mu krídlo

a tak sám ležal v tráve

a takto sa mu snilo.

Že prišiel ktosi, kto vzal ho jemne

na dlaň čistú a prihovoril sa ľudskou rečou

a on vedel, že je v bezpečí

aj keď mimo vône kvetov.