žubrienka

Túžim po dotyku

vždycky som vedela

že niekde čaká ma.

Ku troskám vedomia

vystiera dlaň

vždycky tušila som

že niekde ho mám.

 

Prosím o objatie

keď na troskách z lží

sebavedomie stavia chrám.

túžim len prelomiť zajatie

čo prítomnosť mi ťaží

čo v sebe mám.

 

Tráviac celý svoj čas

čakaním na druhú šancu

čo to snáď napraví

keď vždy je tu dôvod

cítiť sa biedne

mať postoj meravý.

 

Na konci dňa

vtedy býva to zložité

potrebujem rozptýlenie

krásny únik

z reality prežitej.

Spomienky tečú zo žíl

a s nimi prázdnota

možno túto noc nechám žiaľ

v náručí anjela

odletím preč odtiaľ.

 

Z tmavej chmúrnej komnaty

z nekonečnosti

z ktorej mám strach

z ničoty tichého blúznenia

snáď nájdem pokoj, pohodlie

v náručí anjela

s tvárou na jeho krídlach.